Rozhovor s fotografom – Ľuboš Ďurica

Dnes vám predstavíme svadobného fotografa Ľuboša Ďuricu. Pochádza z Považskej Bystrice a fotografia už od detstva patrila k jeho obľúbeným koníčkom. Má za sebou mnoho úspechov a výstav a v roku 2013 ho prijali do Asociácie Slovenských Svadobných Fotografov, ktorá združuje tých najlepších svadobných fotografov Slovenska. Ľuboš je zároveň vášnivý cestovateľ a všetky cesty dokumentuje prostredníctvom svojho objektívu.

Čo ťa priviedlo k fotografii, a prečo ťa oslovila práve svadobná fotografia?

Už od detstva ma bavilo dokumentovať a zachytávať okamihy z výletov a prostredníctvom fotografií sa vracať k prežitým zážitkom. Doma som potom mohol prerozprávať príbehy a dobrodružstvá znova. Ako nadšenca fotografie ma na začiatku bavili rôzne žánre, avšak vzhľadom k môjmu vzťahu k prírode a cestovaniu mi bola najbližšia krajinkárska a dokumentárna fotografia. K svadobnej fotografii som sa dostal omnoho neskôr prostredníctvom mojich kamarátov, ktorí vedeli, že sa fotografii venujem, a tak ma poprosili, či by som im na ich svadbe neurobil pár spomienok.

Hneď na ”mojej” prvej svadbe som prišiel na to, že svadobná fotografia je presne to, čo ma bude veľmi baviť. Svadba nie je ”pózovaná” ako komerčná fotografia. Svadba je deň plný emócii a príbehov, ktoré sa odohrávajú predo mnou, a ja ich môžem zachytávať tak ako sa dejú. Som hrdý na to, že rozprávam príbehy skrz moje oči a som rád, že sa moje páry môžu neskôr opäť preniesť  spomienkami na svoj deň D. Veľkú radosť mi prináša, keď im moje fotografie pri spomínaní umožnia vidieť okamihy, ktoré zrovna nevideli, pretože mladomanželia predsa nemôžu byť v centre každého diania, no fotograf by mal byť 🙂 .

Rád cestuješ a fotíš tiež prírodu. Čo je podľa teba ľahšie, fotiť ľudí alebo krajinky?

Z môjho pohľadu je ľahšie fotiť krajinku, pretože ju zachytávam v takej kráse, v akej zrovna je, keď ňou prechádzam. Avšak nakoľko je krajinkárska fotografia hlavne o svetle, ktoré vám scénu krásne ‘’vymaľuje”, musíte mať šťastie na správne svetlo. Môže sa tak stať, že sa na miesto aj niekoľkokrát vrátite, kým fotka nebude podľa vašich predstav, ale to mi ako milovníkovi prírody nikdy nevadilo.

Pri fotografovaní ľudí je to o niečo komplikovanejšie ako len počkať si na to správne svetlo. Je dôležité premyslieť si celý koncept a mať predstavu o výslednej fotografii, prípadne zabezpečiť outfit, kaderníka, stylistu, vizážistku, nasvietenie scény a v neposlednom rade dokázať pracovať s človekom, ktorého fotografujeme. Sústrediť sa na výraz a emóciu, ktorá sa prenesie neskôr na toho, kto si fotografiu prezerá. Ak to model nedokáže, je na fotografovi, aby mu k tomu dopomohol, alebo v ňom vyvolal emóciu, a k tomu musí byť fotograf tak trochu aj psychológ.

Je podľa teba ťažké presadiť sa na Slovensku ako fotograf?

Keď som pred 12 rokmi začínal fotiť, v mojom okolí nebolo až toľko fotografov s takým rukopisom a profesionálnou technikou. Nakoľko som mal spočiatku fotografiu ako hobby a mal som aj inú prácu, mohol som si dovoliť investovať do profesionálnej techniky, ktorá bola vtedy veľmi drahá. Netvrdím, že kvalitná fotografia je len o kvalitnej technike, no mať ju mi rozhodne pomohlo odlíšiť sa od ostatných fotografov. Profesionálna technika je samozrejme aj dnes stále drahá, avšak je veľa cenovo dostupných fotoaparátov, ktoré majú skvelý výstup.

Dalo by sa povedať, že dnes už nie je na trhu fotoaparát, ktorý by zle fotil, a tak dať sa na cestu fotografa, nemusí byť už tak finančne náročne. Na druhú stranu dnes je kvalitných profesionálnych fotografov už viac, a tak presadiť sa už nie je také jednoduché, avšak môžu vám k tomu dopomôcť sociálne siete, ktoré vám pomôžu zviditeľniť sa. Pretože takmer každý chce mať na sociálnych sieťach pekné fotografie.

Ako korona kríza ovplyvnila tvoju prácu?

Do obdobia korony som pôsobil viac menej ako svadobný a rodinný fotograf a produktovej fotografii som sa venoval len okrajovo, pretože tieto fotenia ma plne zamestnávali a ja som nemal čas venovať sa iným komerčným projektom, no z dôvodu zákazu svadieb sa to zmenilo. Začal som sa orientovať na komerčnú fotografiu pre rôzne spoločnosti. Nakúpil som štúdiovú techniku a svoje portfólio začal rozširovať o fotenie rôznych produktov, jedla, nápojov, interiérov a exteriérov nehnuteľností a portrétovanie ľudí vo firmách. Aj napriek tomu, že ma to veľmi baví a už nie som tak závislý na svadobných foteniach, veľmi sa teším tomu, že sa opatrenia pomaly uvoľňujú a všetko sa dostáva do starých koľají a ja opäť budem môcť fotiť aj svadby, ktoré ma aj po rokoch bavia stále najviac.

Svadobných fotografov už je dnes veľmi veľa. V čom tkvie podľa teba úspech svadobného fotografa?

Tajomstvo úspechu tkvie v tom, aký dojem zanecháte u “svojho páru”, keď odchádzate zo svadby domov, pretože kvalitnú prácu má teraz skutočne veľa fotografov. Keď odchádzate s tým, že vám pár ďakuje za to, že ste boli skvelým spoločníkom/parťákom, ktorý zapadol do kolektívu a šíril dobrú náladu a oni si tak mohli užiť svoj deň naplno bez toho, aby ste im pridávali stres z fotenia, či iné starosti, úspech je zaručený. Treba si uvedomiť, že fotograf je človek, ktorý tento pre mladomanželov dôležitý deň, strávi celý s nimi, a tak by mal byť dobrým spoločníkom. V deň svadby sa nechcete obklopovať ľuďmi, ktorí vyvolávajú napätie.

Aký objektív nesmie chýbať v tvojej výbave, resp. ktorý najradšej používaš?

Pri mojej práci používam pevne osvetlené ohniská 24mm, 50mm, 85mm, 100mm a občas telezoom objektív 70-200mm. Avšak moje najobľúbenejšie ohniská sú 24mm, pretože zachytáva viac príbehu a 50mm, keď chcem vtiahnuť pozornosť diváka na detail.

Čo sa týka cestovania, kde všade si už bol, a ktorá krajina ťa oslovila najviac?

Aktuálne mám precestovaných 38 krajín sveta (rád by som sa dostal na 100 🙂 ) a najviac ma oslovila juhovýchodná Ázia, kam sa vždy veľmi rád vraciam. Z konkrétnych krajín môžem spomenúť Vietnam, Nepál, Kambodžu, Laos, Mjanmarsko, Thajsko, Mexiko. Maroko, Madeiru a Portugalsko. Priťahujú ma krajiny s odlišnou kultúrou a gastronómiou, než je tá naša. Môžem tak nielen spoznávať úplne ”iný svet”, ale aj ochutnávať nové chute miestnych špecialít.

Kam by si sa rád pozrel, keď sa opäť bude dať voľnejšie cestovať?

Mars by bol super, no uspokojil by som sa aj s Mesiacom 🙂 No mimo toho by som rád navštívil Južnú Ameriku a precestoval ju krížom krážom. Tak isto Indiu, Bangladéš, no a veľmi ma láka prejsť cestu korenia po hodvábnej ceste, ktorá je dlhá 12 000 km a navštíviť tak Čínu, Tadžikistan, Kirgizsko, Kazachstan, Uzbekistan či Turkmenistan a skončiť v tureckom hlavnom meste Istanbul.

Aký fotografický odkaz alebo radu by si poslal našim čitateľom?

Pri fotografovaní majte otvorené srdce, spomaľte a premýšľajte. Veľa ľudí robí veľké množstvo zbytočných fotografii s tým, že si potom jednu vyberie, no a potom trávia hodiny výberom tej správnej, čo často vedie k nechuti preberať fotografie. Miesto toho, aby si potom ľudia tlačili finálne fotografie na rôzne formáty a mali ich na očiach, plnia si len harddisky s tým, že to niekedy pretriedia. Žiaľ, veľakrát sa stáva, že to technika v podobe zlyhania urobí za nás a o fotky tak prichádzame. Fotiť menej avšak obsahovo kvalitnejšie a tlačiť, tlačiť, tlačiť 🙂

Ďakujeme za rozhovor 😊