Tak je to tu.
Akože naozaj už ideme cestovať? No naozaj. A idem sa zbaliť na mesiac. Na mesiac, kedy prejdeme Slovensko krížom-krážom, doslova, od Tatier k Dunaju. Idem na to!
Asi takto to vyzeralo v mojej hlave deň pred odchodom, kedy som si predstavovala, aké easy peasy (jednoduché) to všetko bude. Prvýkrát ma stará známa panic monster (panika) prepadla už pri balení tenisiek a topánok. Poviete si, no je tam toho, hodím si tam tenisky, žabky a vybavené.
TO NIE JE PRAVDA!
Mesiac chodiť v dvoch pároch? A čo k šatám, sukni, teplákom, čo keď bude zima a čo keď pôjdeme na hory? Takže asi v tomto rozpoložení sa nieslo celé balenie, len pre predstavu.
Napriek patáliám máme šikovne zbalené (dúfajme) všetky H&M veci a mierime vlakom do Bratislavy, kde to celé začne.
Začal sa hon za zážitkami, krásnymi miestami a fotkami. Ale začalo sa taktiež mnoho povinností vždy okorenených štipkou stresu a faktom, že spolu začali cestovať dvaja ľudia, ktorí sa vidia druhýkrát v živote.
Pri písaní tohto článku o našich začiatkoch, mi napadlo prirovnanie k španielskemu seriálu Cable girls, kde sa hlavné hrdinky zamestnajú v madridskej telekomunikačnej spoločnosti. Náš denný, zatiaľ neusporiadaný kolotoč sa na rozdiel od španielskych chicas netočí okolo telefónnej linky, ale okolo power banky, O2 dát, prípadne wifi prepojenia foťákov s mobilom, tabletu a samozrejme, Instagramu.
Možno to znie trochu šialene a niektorí z vás si ťukajú po čele, na čo sme sa to dali, no my sme nadšení z množstva možností, funkcií či prístupu, s akým sa stretávame od CEWE tímu, až po reakcie ľudí, ktorí sledujú naše kroky.
Máme za sebou Bratislavu, kde sme v predajni FOTOLAB (áno, FOTOLAB patrí spoločnosti CEWE) dostali foto vybavenie od Olympusu splnili prvé zadania a dostali zvyšok inštrukcií. Našou nasledujúcou úlohou bolo nájsť fotogenické miesta hlavného mesta a pomaly sa zoznámiť s technikou.
Na Instagrame sme uverejnili zopár príspevkov, kde ste mohli vidieť našu trasu, ktorá viedla okolo Modrého kostolíka, cez Klemensovu ulicu a dom obrastený brečtanom.
Ďalej okolo graffity malieb, ktoré podčiarkujú rozmanitosť subkultúr a tvári mesta. Nasledovala stopka na zmrzke a po nej sme sa vyviezli na UFO s jeho krásnym výhľadom na mesto.
Na vyhliadke bolo množstvo turistov. Pochopiteľne, nachádzali sme sa na jednej z najväčších atrakcií mesta, no paradoxne ma najviac nezaujal práve výhľad, ale skupinka britských turistov, ktorí sa očividne tešili z pohľadu do ďalekohľadu na vyhliadke. Po chvíľke chichotania sa ku mne otočili s otázkou, či hovorím po anglicky. Odpovedám of kórs (of course) a čakám nejaký prudkojedlý ingliš joke (english joke). Namiesto toho ma zavolajú k ďalekohľadu a ukážu mi včelára na streche jedného z hotelov, kde sú ubytovaní.
V tomto momente si ešte viac uvedomujem, že nejde len o to navštíviť všetky možné miesta a urobiť tam peknú fotku, aby sa to rátalo. Ide hlavne o to, vidieť svet inými očami a odniesť si z týchto miest, spomienky, ktoré nám raz vyčaria úsmev na tvári.
Okrem tejto ťažkej filozofie na záver by som chcela povedať, že ma veľmi teší, ako sa ľudia začínajú zaujímať nie len o seba ale aj o tých, ktorí nehovoria nahlas a našou rečou. A čo ma teší ešte viac, že práve tento projekt, ktorého súčasťou som sa mohla stať, mi prináša možnosti spoznať ľudí s očami otvorenými a ušami nastraženými…
[…] cestovateľský príbeh pokračuje a my sme po prvej zastávke v Bratislave zamierili do Bojníc. Neverila by som, no cesta nikdy nie je taká dlhá, aby sa nemohla zdať […]