Nepál, krajina odvážnych príbehov II.časť

Po prvej časti príbehu o Michalovej ceste do Nepálu, sme sa dočkali pokračovania.

Horko-ťažko sa budím do zamrznutého rána. Vyškrabávam si malú štrbinku do okna, ktoré je celé od ľadu a zisťujem, že je jasno. Rýchlo sa obliekam a utekám fotiť. Fajná rozcvička na ráno. Nezdržujem sa dlho, pretože musíme pokračovať ďalej do Dingboche. Po raňajkách vyrážame na tri a pol hodinový trek.

Na obed sme dorazili do dediny, kde za pitnú vodu a elektriku pýtajú poplatok. Vodu si teda radšej filtrujeme a baterky nabíjame cez solárnu nabíjačku. Po domácich prácach sa ideme konečne navečerať. Veď rezance nás už čakajú, hurá. Čím ideme vyššie, tým je strava monotónnejšia. Nejem žiadne vitamíny, ale tabletky zo západného sveta to istia. Po večeri klasika, pár kôl kociek a ideme spať. Ráno chceme ísť fotiť a dať si aklimatizačný kopček vo výške cca 5000 m.n.m.

Budík mi oznamuje šiestu hodinu a mne sa teda ani v najmenšom nechce vyjsť do tej zimy. Nakoniec sa však premáham. Kráčame pätnásť minút k potoku na miesto fotenia. Popravde, celkom sa teším  ako si potom ešte na pár minút ľahnem zohriať sa. Z pár minút sa stala dobrá šlofíková polhodinka. Potrebujeme sa však aklimatizovať, čiže sa balíme a vyrážame. Sme odhodlaní vyjsť aspoň do 5000 m.n.m.

Od rána tu prúdia davy turistov. Po chvíli prechádzame prvým hrebeňom odkiaľ vidno Everest. Po chvíľke sa smerom k nám naťahuje oblačnosť a naše plány sa začínajú zaťahovať, nás to ale neodradí. Kroky sú čím ďalej menšie a prestávky častejšie. Máme piť veľa vody, tak sa to snažíme dodržiavať. Vidím vrchol, len sa akosi pomaly približuje. Cesta je prašná a chôdza po nej mi berie značné množstvo energie. Po každej prestávke mám problém sa rozbehnúť. Pália ma stehná, kyslíková nedostatočnosť je citeľná. Napokon sa dostávame na vrchol do výšky 5050 m.n.m. Ďalej sa dá už len liezť. Podmienky sú nádherné, všade sa prevaľuje hmla, krasotka.

Dlho sa však nezdržujeme. Sme hladní a akosi nám tá nadmorská výška nechutí. Na obed prichádzame do dedinky. Ideme sa konečne najesť. Vegetariánska ryža zmizne ako nič. Nemôžem povedať, žeby ma zasýtila, no musím sa uskromniť. Po obede trochu upratujem a čistím topánky, ktoré som dnes rozbehával a zrazu je večer. Ideme si dať porciu super výdatnej veggie ryže, partičku kociek a spať. Cítim ťažobu na žalúdku. Táto strava nie je pre mňa to pravé orechové. Je polnoc a budím sa na triašku. Obliekam na seba páperku, aby som sa zahrial. Chlad ma po chvíli prestal trápiť, čo však o ťažobe na žalúdku nemôžem povedať. To bude teda noc. Budím sa do celkom pekného rána, ale nejdem fotiť. Jednoducho nevládzem, asi ani raňajky nebudem jesť.

Okolo pol deviatej vyrážame do Chhukungu (4970 mnm).  Nakoniec som raňajky zjedol aby som mal akú takú energiu. Cesta nie je dlhá, ale tú nadmorskú výšku teda cítiť. Okolo obeda sme v dedine. Ideme sa zložiť pred hotel, kde sa máme stretnúť s vodcom na náš plánovaný výstup na Island peak, v miestom jazyku Imja Tse (6180 m.n.m).

Sú štyri hodiny poobede a zatiaľ nikto neprišiel. Medzičasom sme stihli nabiť mobily a powerbanky. Emil bol už párkrát za majiteľmi hotela, pred ktorým čakáme, aby zistili čo sa deje. Zatiaľ nič. Kvôli vetru a prachu sme nútení sa zložiť v jedálni. Pár minút potom konečne niekto prichádza, dvaja domáci a jeden z nich je náš vodca. Najsmiešnejšie je, že nevie po anglicky. Ešte lepšie je, že všetko čo sme mali v rámci treku zaplatené nám absolútne nezabezpečili. Oblečenie, horolezecké vybavenie, laná, jednoducho nič.

Emil druhému týpkovi hovorí, že predpoveď počasia teda nie je najlepšia. Tvári sa, že o ničom nevie. Totálne nepripravený a bez výstroje. Navyše horský vodca, ktorý nás má dopraviť na vrchol a nevie anglicky a bez vybavenia pre nás? To nie je najlepšia kombinácia pre prežitie v Himalájach. Po krátkej pracovnej porade sme sa s Emilom rozhodli, že za týchto nesplnených podmienok z ich strany celý výstup rušíme. Verím, že nám vrátia peniaze, ale to sa uvidí až v priebehu ďalších dní. Jednoducho trapas.  Som celkom sklamaný, že nejdeme hore, no priateľka sa určite poteší.

Celú atmosféru zachránil západ slnka a perfektné podmienky na fotenie. Dymiaci Lho Tse, nesvietené oblaky, pravá himalájska atmosféra. Som naozaj rád, že som tu. Po večeri sa znova chystám fotiť nočnú krajinu. Verím, že to bude ďalšia senzácia.

Teda,  bola to ďalšia senzácia.

Senzáciu sme zažili aj na druhý deň v agentúre v Dingboche. Peniaze nám s najväčšou pravdepodobnosťou nevrátia. Chlapík vraví, že všetko bolo vybavené, no absolútne to tak nebolo. Našou jedinou šancou je zájsť po príchode do Káthmandu do agentúry a pýtať si časť peňazí naspäť, kvôli nesplneniu podmienok. Nikto nás v Chhukungu nečakal, vodca bez znalosti angličtiny, žiadne vybavenie, no uvidíme, ako to dopadne. Snáď neprídeme o cca 800 dolárov.

Ostávame v Chhukungu o deň dlhšie. Za obedom vyrážame k jazeru pri base campe. Emil má celkom vysoké tempo, musím ho krotiť. Po dvoch hodinách prichádzame do base campu pod Island peak. Tam sa mi Emil stráca, nemám ani páru kam išiel. Ja teda pokračujem zlatou strednou cestou. Emila stále nevidím, musel ísť zadnou cestou. Pomaly sa stmieva a ja pobehujem trochu po okolí, aby som ho aspoň zazrel. V diaľke ho vidím. Putujem za ním cca desať minút, ale nakoniec som sa rozhodol vrátiť späť do dediny, keďže som nemal nič so sebou, ani čelovku, ani GPS a ani vodu. V base campe nechávam odkaz pre Emila, že sa vraciam späť  do dediny.

Nasadzujem rýchlejšie tempo, aby som sa ako tak dostal cez planinu po svetle. Na konci je už však tma, ale našťastie ju nasvecuje mesiac. Otáčam sa a z poza kopca vidím čelovku. Preblikávam mobilom, či je to Emil. Je to on, tak ostávam fotiť. Po ceste do dediny som mal ešte pár foto zastávok. Po príchode si objednávam večeru, píšem domov, ale po chvíľke sa odoberám spať. Som dosť unavený a bolí ma hlava.

Ráno sa presúvame do vedľajšieho hotela, pretože v tom kde sme teraz, už nie je miesto. V noci som nespal. Zase ma trápil žalúdok – kyselina. Emil ide do Dingboche zobrať nejaké tabletky na kyselinu. Snáď to pomôže. Ostávam na hoteli a medzičasom fotím. Emil mi priniesol niečo na prírodnej báze. Verím, že to zaberie, pretože zajtra nás čaká prechod cez 5600 metrové sedlo do Lobuche s dvadsať kilovými batohmi. Potrebujem sa vyspať, inak to nezvládnem. Na obed mám múčnu polievku s múčnymi rezancami a slepačí vývar. Trochu chatujem, je tu pomerne dobrý net. Neskôr idem ešte fotiť lebo sú perfektné podmienky, asi najlepšie počas celého výletu.

Tibetský chlieb s lekvárom pred najťažšou časťou tripu mi teda padol vhod. Síce mne teraz padne všetko vhod, hlad ma stále prenasleduje. Musím to nejako vydržať. Je štvrť na desať, balím posledné veci a odchádzame smer Lobuche.

Výškové metre sa pomaly nabaľujú a ja ich teda cítim statočne. Momentálne sa nachádzam vo výške cca 5200 m.n.m a predo mnou sa týči strmý skalnatý chodník. Nohy prepletám ako 80 ročný dedko. Cítim sa strašne. Nevyspatý, s dvadsiatimi kilami na chrbte, hladný a hlavne tá nadmorská výška. Akosi sa neviem zbaviť myšlienky, že to nezvládnem. Okrem tibetského chlebíka som zjedol len čokoládku. Energiu z nej som spálil hádam ešte v ústach. V podstate len slepo kráčam. Pohľadom na dych vyrážajúcu okolitú prírodu nevenujem žiadnu pozornosť. V tom vypätí síl sa sústreďujem len na skaly pod mojimi nohami. Tie mi tiež vyrážajú dych. Nakoniec mi to nedá a počas prestávky už fotím aj ja.

Kráčame už štyri hodiny, je to riadna drina ale konečne sa dostávame k jazerám. Sedlo Kongma La (5535 m.n.m) na dosah. Teda, ešte nás čaká hodina a pol. Dramatickosť výškových metrov stúpa a ja skutočne nevládzem, ledva lapám po dychu. Snažím sa presvedčiť hlavu, že to pôjde a ja to zvládnem. Nakoniec to tak aj je, konečne som hore. Avšak nezdržujem sa dlho, pár cvakov a ide sa dole.

Neviem čo je horšie, či lapať po dychu alebo šmýkať sa po sutinách smerom dole. Cesta je ťažká, kamenistá. Ide sa mi znova zle. Dve hodiny nekonečného schádzania až do údolia. Čerešnička na torte? Kilometrová ľadovcová moréna ľadovca Kumba, ktorá sa na nás z diaľky usmieva. Neskutočné. Z posledných síl hľadáme nepatrný chodník cez kamene na druhú stranu, kde je náš cieľ, Lobuche. Už  som to chcel vzdať. Asi prvýkrát v živote som sa dostal do takého vypätia síl, doslova až na dno. Mám teda fakt dosť. Ale zvládol som to, aj keď myšlienky som mal všelijaké. Našťastie myseľ presvedčila telo. Hotel sme našli za pár minút. Rýchlo na večeru a spať. Konečne som mal aj mäso, syrovo jačí burger. Hádam mi nebude zle. Myslím si, že som natoľko unavený, že pocit bolesti brucha ma ťažko zobudí.

Ráno si myslím, že tento deň zbehne veľmi rýchlo, pretože máme v pláne viac menej oddychovať. A tak aj teda bolo. Poobede sme vybehli smerom ku Gorak Shep nafotiť pár záberov západu Slnka, večer zahrali partičku kociek, navečerali sa a znova do postele.

Milujem hory a všetko, čo k tomu patrí. Ale popravde, mám toho celkom aj dosť. Únava z nadmorskej výšky, málo spánku, pobolievanie hrdla, plný nos „bordelu“ a hlad. Telo potrebuje regeneráciu a dáva mi to patrične najavo. Takže je čas vydať sa smerom do Lukly. Po piatich hodinách prekonávame tisíc výškových metrov smerom nadol a citeľne sa otepľuje. Akurát, že štíty sa nám akosi strácajú. Tento deň ostávame v logii v Pangboche. Tu sme nocovali aj smerom hore. Večer ideme fotiť k potoku. Je deväť hodín a ja sa cítim mizerne. Niečo na mňa lezie. Doma som síce hundral načo mi budú antibiotiká, keď mi ich mamka s priateľkou balili, ale teraz mi padnú celkom vhod. Po chvíli zaspávam.

Spal som celkom dobre. Na raňajky máme za posledné rupie tibetský chlieb. (Inač doma so spočítal, že na dva týždne v hore v horách treba okolo 300-350 eur zmeniť na rupie, my sme mali zamenené asi 19 000 rupií, čo bolo ozaj málo, hore meniť peniaze je nezmysel, všade berú poplatok za zmenu a to kľudne aj 30 percent). Čaká nás pomerne dlhá cesta do Namche a s ňou spojené prevýšenia. Nie je to síce také strašné, ale po tom všetkom máme veruže aj dosť.

Po piatich hodinách, okolo tretej poobede prichádzame konečne do cieľa a hneď na začiatku stretávame dvoch Čechov, ktorí nám radia, kde sa máme ubytovať. Po zložení vecí ideme do mesta. Meníme doláre a ja sa konečne necítim ako malomocný a dobíjam energiu chesseburgerom s hranolkami. O dve hodiny neskôr znova jem na hoteli večeru. Po nej ideme opäť do mesta na čaj a wifi pričom stretávame Dana a Alu. Trochu sme pokecali, ale ideme radšej spať. Zajtra nás čaká dvadsať kilometrov do Lukly.

Vstávame zavčasu. Raňajkujeme, balíme posledné veci a vyrážame na cestu. Prach, rozprášený oslí trus, choroba a množstvo ľudí na chodníku. Zaujímavá cesta. Napriek tomu ubieha celkom rýchlo a zrazu je obed. Sme hladní, tak hľadáme reštauráciu, kde by sme na najedli. Prechádzame ešte asi tri dediny a konečne obedujem, asi najlepšie spravené rezance za celý čas. Po fajnovom obede pokračujeme ďalej. Cesta ide pomalšie, ale ženie nás myšlienka, že na druhý deň letíme do Káthmandu. Tam nás predsa len čaká teplejšie počasie a regeneračný oddych. Konečne prichádzame do Lukly. Bookujeme izbu, vyrážame do mesta na čaj a zákusok. Neskôr večera v hoteli a ako vždy, partička kociek a vytúžený spánok.

Ráno vstávame okolo šiestej. O pol ôsmej prichádzame na letisko. Úplne zbytočne tak skoro. Na mieste  je samozrejme chaos, nič nezvyčajné. S hrôzou sledujem, ako nakladajú batožinu. Ešteže som tam nenechal objektív, už by som ho pochoval. Bol to najväčší chaos na letisku, aký som kedy videl. Jednoducho Lukla. Hory síce krásne, ale na letisku sa musí obetovať kus života. Už nech sme v Káthmandu. O druhej konečne letíme, potom nás čakajú už len nákupy a relax po vyčerpávajúcom výlete v kráľovstve hôr. Avšak neskutočne krásnom a spomienkovom na celý život.

Inak po dvoch dňoch v Káthmandu som sa zregeneroval na toľko, že som bol odhodlaný ešte otočiť jednu dvojtýždňovku v horách.

Ale cesta už vedie iba domov a zase ten bežný kolobeh.